Ľudská bytosť sa stala len číslom a dĺžku ľudského života určuje splatnosť hypotéky nutnej na prežitie bežného človeka. Tradičné povolania stratili spoločenský status a ľudia vykonávajúci tieto povolania sú považovaní za spodinu na okraji spoločnosti. Naše hodnoty sa prevrátili na peniaze a hon za nimi. Pojem dôstojný život stratil význam. Mať vlastný dom na vidieku, venovať sa tradičnému povolaniu a žiť v regiónoch spoločne s našimi rodičmi a starými rodičmi, je dnes ekonomicky takmer nemožné. Človek sa bojí založiť si rodinu, zasvätiť svoj život záslužnému poslaniu ako vzdelávaniu mládeže, starostlivosti o chorých či starších. Z každej strany sa dozvedáme, ako sú naše tradičné hodnoty a videnie sveta zastaralé a máme sa prispôsobiť „pokroku“. Ak však „pokrok“ znamená sústavný strach o príjem či dehonestáciu tradičnej rodiny a povolania, tak sa proti nemu treba vymedziť. Každý poctivý občan má právo na dôstojný život od jeho začiatku až do konca. Malo by byť našou povinnosťou vrátiť slovo dôstojnosť do slovníka bežného občana. Postarajme sa, aby povolania, ktoré sú základom prosperujúcej spoločnosti neboli synonymom pre biedu, resp. nadávku. Práve naopak, je žiaduce, aby tieto povolania slúžili ako morálne vzory pre našich mladých a ľudia si ich vyberali aj pre ich významnú rolu v spoločnosti. Ľudia by sa mali vzoprieť kultu liberálneho progresivizmu, kde je každý len číslo a potenciálny zisk. Preto by vrátenie dôstojnosti každému poctivému občanovi našej krajiny malo byť konečným zmyslom akejkoľvek politiky.