Peter Sokol a jeho pohľad na politické dianie

Ten kto dne sledoval televízne politické debaty dospel k jednoduchému a pravdivému konštatovaniu. Budúce červené línie medzi politickými stranami na Slovensku sa už nebudú vinúť na vymedzeniach ľavica – pravica, liberáli – socialisti alebo dokonca opozícia a koalícia. Hlasovaním o uznesení NR SR ku Globálnemu migračnému paktu sa slovenská politická scéna rozdelila na tých, ktorí obhajujú globalizmus na Slovensku a tých, ktorí stoja za slovenskou štátnosťou ako hodnotou samou o sebe.

Tí, ktorí dnes mali možnosť počúvať Igora Matoviča, Ivana Švejnu, Martina Klusa, či Martina Poliačika pochopili, že títo páni a ich politické subjekty nie sú garantmi pokračovania slovenskej štátnosti, tej ktorá sa zrodila 1. januára 1993.

Bolo by dobré, keby sme o tom začali na Slovensku otvorene hovoriť a veci nazývali pravými menami. Sme uprostred kultúrnej vojny. Migrácia, zachovanie nášho tradičného spôsobu života, jednoducho našej identity sú dnes kultúrno-etické otázky, ktoré determinujú pre budúcnosť aj rozdelenie slovenskej politickej scény.

Politika strán ako OĽaNO a SaS sa vyčerpala. V prípade OĽaNO treba hovoriť nahlas aj o bianko záväzku, ktorí podpísali jeho poslanci, a to, že “nebudú kritizovať EÚ a NATO” a spochybňovať naše členstvo v týchto štruktúrach. Pokojne to volajme ich verejný globalistický záväzok.

SaS sa svojim zdržaním v hlasovaní o migračnom pakte a dnes vajataním ústami odchovanca globalistických mimovládok Martina Klusa vyfarbila úplne sama. V jej politike absentuje niečo čomu sa hovorí štátotvorný rozmer. Je ťažké to priateľom v SaS vysvetľovať, keď tomu nikdy nerozumeli a rozumieť nebudú.

Je však nutné o tom hovoriť na verejnosti – občanom. Akú budúcu vládu chceme po parlamentných voľbách? Chceme vládu globalistov, ktorých dnes reprezentujú OĽaNO, SaS, Spolu a Progresívne Slovensko?

Dnešné nedeľné politické relácie dali na tieto otázky podľa mňa odpoveď. Odpoveď. do ktorej boli parlamentní politici dotlačení tlakom verejnosti. Nedá mi nespomenúť, že na začiatku tohoto tlaku stál Štefan Harabin, ktorý prvý poukázal na dôsledky Globálneho migračného paktu a ktorý prvý hovoril o Marakéši, hoc bol vysmiaty a dehonestovaný mainstreamom.

Dnes sa väčšina smeje Poliačikovi, či Klusovi a ich táraninám. V kultúrnej vojne na Slovensku sa už mainstream tvorí  úplne inde. Je komické a zároveň príznačné, že  globalisti ako Matovič, Poliačik, Klus, či Švejna si to uvedomili až teraz. Slovenské myslenie im totiž bolo vždy cudzie.