Peter Sokol a jeho pohľad na politické dianie

Zámerne som si vybral túto myšlienku poľského autora, pretože nedávno som sa podrobnejšie zaoberal vo svojom článku metódami, ktoré používa slovenský publicista a liberálny aktivista Havran. V kontexte nadchádzajúcich volieb do europarlamentu chcem poukázať, že problém je celoeurópsky. Mainstreamové európske média na dennej báze varujú pred hrozbou a nástupom pravicových diktatúr. Skloňujú sa mená ako Viktor Orbán, Marine Le Penová či Matteo Salvini. Medialna polievka je korenená tými istými ingredienciami, ktoré počúvame aj od pána Havrana a všetci títo vyššie menovaní sú rovnako extrémisti, rasisti a možno aj fašisti.

Demokraciu však v skutočnosti ohrozuje niečo iné, a to súčasný liberálny establishment. Sme svedkami neustáleho tlaku a pokusov obmedziť slobodu slova na internete. Málokto si už dnes uvedomuje, že bezpečnostné opatrenia, prijaté v súvislosti s vyhlásením výnimočného stavu vo Francúzsku, sa stali súčasťou zákonov. Z výnimky sa stalo pravidlo. Súčasné právomoci francúzskej polície polície sú tak široké, že si môžeme položiť otázku, či je ešte možné hovoriť o liberálnej demokracii.

Keď sa vrátime k internetu, tak neustále počúvame len o fake news a manipuláciách, ktoré sa v tomto prostredí dejú. Nikto však neupozorňuje, že majitelia najväčších internetových platforiem ako Facebook a Google sa priamo a bez akejkoľvek demokratickej kontroly stretávajú a dohovárajú s vládami aké názory sú zlé a treba ich potláčať a ktoré názory sú dobré a treba ich podporovať. Potom sa nemôžeme čudovať pokušeniu liberálneho bruselského establishmentu obmedziť demokratickú diskusiu na internete, hlavne keď mainstreamové média o tomto všetkom mlčia, lebo sú stále viac a viac spriahnuté s vládami, ktoré tvoria strany tzv. hlavného prúdu.

Legitímna požiadavka predstaviteľov strán, ktoré vidia budúce usporiadanie Európy inak ako súčasný bruselský establishment na otvorenú diskusiu, je potlačovaná sloganmi typu: “ s fašistami a extrémistami sa nediskutuje”.

“Niektoré procesy sa jednoducho vymkli demokratickej kontrole. Vzniká a neustále sa upevňuje neformálna štruktúra, ktorá rozhoduje, čo smie alebo nesmie byť súčasťou verejnej diskusie”. hovorí o tomto procese Dariusz Karlowicz. Zároveň k tomu dodáva; “toto všetko potvrdzuje moju tézu o postliberálnej diktatúre”.
Ak pozeráme na svet a realitu triezvym pohľadom, dospejeme k záveru, že entita, ktorá najlepšie dokáže garantovať stabilný politický system, fyzickú bezpečnosť a tiež aj sociálne zabezpečenie svojich občanov, je stále národný štát.

Budúcnosť Európskej únie vidím jedine v spolupráci silných národných štátov, a nie v chimérach európskych elitárov, ktorí demokraciou a pojmami ako národ a vlasť otvorene pohŕdajú.